Choď na obsah Choď na menu
 


Ruch hlavného mesta pomaly utíchal. Doprava redla, iba sem-tam  ticho pokojného, jesenného večera narušila prechádzajúca električka, či trolejbus MHD.

Zrazu ako blesk z jasného neba, sa prihnal zo smeru od hotela Kijev jasnočervený Renault. Voňajúci ešte novotou, preletel cez križovatku na červenú,pričom len o vlások minul prechádzajúceho chodca.

Vodička - asi  30-ročná žena –iba zanadávala na toho blázna, ktorý si nevie dávať pozor a ďalej sa venujúc viac mužovi vedľa seba ako riadeniu, hnala sa me­stom stovkou. Na počasie vonku bola oblečená až príliš skromne. Mala na sebe ružovú blúzku výstrihom, ktorý odhaľoval jej pekne tvarované prsia. Odvážna sukňa perfektne ladiaca s farbou jej modrých očí, jej siahala v sede za volantom, dosť vysoko od kolien. Mužova ruka hladila štíhle, bronzové nohy na pedá­loch a vďaka tým odvážnym strihom si dovolila zablúdiť i trochu ďalej, čo bolo pri takýchto krátkych známostiach už zvykom.

Auto prechádzalo cez most SNP a mierilo si to k jednému z blokov Petržalky.

Vek muža  sprevádzajúceho  už hodnou mierou alkoholom potúženú  ženu  sa presne určiť nedal. Podľa  elegantného   oblečenia, by sa dalo  povedať, že nemá viac  ako štyridsať, no pramienky  šedivých vlasov a pár vrások na čele  nasvedčovali  tomu, že môže mať i  päťdesiat. Hovoril lámanou česko-slovenčinou  a  z toho  sa dalo usúdiť že  tu žije  iba krátku dobu.

 

Výťah zastavil na šiestom poschodí. Žena s blonďavými vlasmi a s očami farby nezábúdok, teraz trochu zarosenými požitým alkoholom, opierajúc sa o muža, usilovne niečo hľadala vo svojej kabelke. Nakoniec sa jej to podarilo a s úškľabkom vyhrabala odtiaľ malý zväzok kľúčov .Tackavým krokom podišla ku dverám s menovkou Dagmara Kučeráková a mnohými pokusmi sa snažila vo zväzku nájsť a trafiť správny kľúč od dverí. Muž jej chcel v tom pomôcť, ale ona odsunula jeho ruku so slovami: "Ja sama!“ a vzápätí jej prst zamieril na tlačítko zvončeka a držal ho dovtedy, kým sa dvere neotvorili.Za nimi, v malej predsieni ,stálo drobné, asi 6-7 ročné dievčatko, ktoré sa nechápavým pohľadom opýtalo: “To si ty, mami? Čo , stratila si kľúče?"Matka akoby nevnímala otázku svojho dieťaťa, ktoré vlastne

za nič nemohlo e ešte toho málo chápalo. Bez slovka vysvetlenia sa naň obori­la: “A ty čo ešte nespíš?“ vôbec si pritom neuvedomovala, že ju sama pred chvíľou zobudila zo sladkého spánku prenikavým zvonením. Pokračovala krikom: “Už aj sa prac spať a nech ťa tu viac nevidím!“ Monike to prišlo strašne ľúto, sklonila hlavu a z očí sa jej začali kotúľať veľké slzy.

Z priestrannej, moderne zariadenej izby sa ozývala- silná hudba magnetofónu a akési nezmyselné, mužské bľabotanie. Spoza dverí sa do predsiene odrazu vynorila hlava napoly obnaženej Dagmary a znova kričala: "Tak ty si sa nepočula? Zdá sa, že si koleduješ o bitku!"Dievča sa nahlas rozplakalo a vbehlo do svojej malej izbičky. Tu sa hodilo na posteľ ku svojmu veľkému macovi z plyšu, ktorý bol vlastne jedinou jej hrčkou a zároveň vlaňajším vianočný darčekom od otca. Monika celou silou objala, maca a vzlykajúc šepkal- „O-tec-ko. . . o-tec-ko...“ Z vedľajšej izby sa neustále ozýval vzrušený ženský smiech a blázni­vá  hudba magneťáku.

*************************************

Až pri otvorení dverí si Peter uvedomil, že vonku prší. Na okamih si spomenul na kamošov, ktorí majú práve stráž a vžil sa do situácie kedy i v takomto počasí vojaci plnia bojové úlohy. Určite by v takomto prípade v duchu hromžil s nadával na počasie. Teraz mu však bolo všetko jedno. Ani padajúce traktory ,by mu nezabránili v tom, aby vystúpil a ponáhľal sa v ústrety tej, ktorá tu už iste netrpezlivo čaká na jeho príchod.

časť šiesta - KLIK SEM