Choď na obsah Choď na menu
 


Vlak vchádzal do stanice pomaly ako slimák a Petrovi sa zdali tieto posledné sekundy nekonečnej jazdy ako hodiny. Spomenul si zase na tie nezábudkové oči a lúčom slnka podobajúce sa vlasy ,ktoré naposledy pohladil pr­ed viac ako 90-timi dňami. Tešil sa ako malý na všetky nasledujúce voľné chvíle, patriace iba im dvom.

I cez silu prudkého lejaku a pomalého klepotu kolies sa do vlaku dostával nezrozumiteľný oznam zo staničných ampliónov. Petrove ucho porozumelo pri zopakovaní len pár slovám:“...z Prahy...na štvrtú koľaj..."Akosi automaticky si domyslel slová oznamu, ktoré nepočul. Bol v jednom z prvých vagónov a tak tým slimačím tempom prechádzal celu stanicu. Krátkymi hvizdmi dával rušňovodič výstražné znamenie pre pár ľudí stojacich s dáždnikmi povedľa štvrtej koľaje. Ostatní - tí ktorých tento lejak prekvapil -tlačili sa nedočkaví pod prístreškom stanice. Čakali buď na príchod svojich známych, alebo na zastavenie vlaku, do kto­rého po osprchovaní prudkým dažďom, vbehnú najbližšími dverami.

Konečne zapískali brzdy, celou súpravou vagónov to trocha trhlo a vlak nakoniec predsa zastavil.

**************************************

Ruch hlavného mesta pomaly utíchal. Doprava redla, iba sem-tam  ticho pokojného, jesenného večera narušila prechádzajúca električka, či trolejbus MHD.

Zrazu ako blesk z jasného neba, sa prihnal zo smeru od hotela Kijev jasnočervený Renault. Voňajúci ešte novotou, preletel cez križovatku na červenú,pričom len o vlások minul prechádzajúceho chodca.

časť piata - KLIK SEM