Choď na obsah Choď na menu
 


Výťah zastavil na siedmom poschodí. Po chvíľke sa dvere otvorili a po­malým krokom z nich vyšiel asi tak 35-ročný,do nitky premočený muž. Vyťahujúc z čiernej, koženej bundy kľúče, zamieril ku dverám s menovkou Miroslav Kučerák.

Nevnímal ani pozdrav manželov Mečiarovcov, idúcich na akýsi perfektný, stále vypredaný film.

Ani jedného zo susedov to, že im neodvetil, moc neprekvapilo. Poznajú ho už takmer 10 rokov. Nasťahovali sa sem, do vtedy nových bytov v jeden deň. Kedysi boli výbornými priateľmi.

Navštevovali sa navzájom, chodili spolu do kina a dva krát boli v lete na dovolenke pri mori. No odvtedy ako zostal Miro sám sa všetko zmenilo. Rozvážny, spoločenský tip muža, idúceho odhodlane za svojim cieľom, sa zrazu zmenil na zatrpknutého, málovravného človeka. Často krát ho stretali akoby bez ducha, málo vnímajúc svoje okolie. Dnes prešla popri nich už len troska toho, čomu sa kedysi hovorilo človek.

Vošiel do predsiene. Dávajúc si dole bundu, pozeral na svoju ošklivú ,zarastenú tvár v zrkadle. Keď si spomenul na celý uplynulý deň, bolo mu náhle na zvraca­nie. Najradšej by v tejto chvíli, skončil so životom, ktorý bol preňho utrpením. Hnaný výčitkami vlastného svedomia sa rozhodol. Vbehol do kuchyne a zo stola schmatol ostrý, kuchynský nôž. V okamihu, keď sa ruka s ním zahnala zastavil sa jeho pohľad na fotografii malého dievčatka. Ruka sa zachvela. Nôž pa­dol na zem. Krátko na to, s hlavou zaborenou do dlaní tam ležal aj on.

*************************************

Vlak vchádzal do stanice pomaly ako slimák a Petrovi sa zdali tieto posledné sekundy nekonečnej jazdy ako hodiny. Spomenul si zase na tie nezábudkové oči a lúčom slnka podobajúce sa vlasy ,ktoré naposledy pohladil pr­ed viac ako 90-timi dňami. Tešil sa ako malý na všetky nasledujúce voľné chvíle, patriace iba im dvom.

časť štvrtá  - KLIK SEM