Choď na obsah Choď na menu
 


Vlak prechádzajúci svojou trasou takmer celú republiku, klepotal už v druhej tretine tejto nekonečnej trati. Monotónny zvuk kolies a niekoľkominútová samota v kupé, prinútili Petra vrátiť sa k vlastným myšlienkam.

Celou cestou z Prahy počúval rozhovory niekoľkých ľudí, o problémoch či radostiach, ktoré civilný život prináša. Nekonečné minúty dlhej cesty mu tak aspoň rýchlejšie plynuli a ani sa nenazdal a už vlak prechádzal moravsko-slovenským pomedzím. Čítal akýsi zaujímavý príbeh s detektívnou zápletkou, ale mnohokrát bol nútený odtrhnúť oči od stránok a vypočuť si niektorý z mnohých zaujímavých príbehov. Často krát mužská časť cestujúcich v kupáku zvrtla debátu na vojenskú tému. Peter takéto príbehy počúval s úsmevom, pretože veľa krát niečo podobné zažil. Smiešne mu však bolo to že zážitky boli zjavne prikre­slené a zveličené.

So zapadajúcim slnkom, ubúdalo na staniciach cestujúcich, až napokon Peter úplne osamel. Mysľou mu prebehlo všetko, to čo za pár hodín s týmito ľuďmi prežil, no za pár minút sa jeho myseľ sústredila už iba na jediné. Na Luciu a všetko okolo nej. Boli to najmä spomienky na spoločné chvíle, ale aj plány do budúcnosti. Dookola si však teraz v hlave premietal plán, predovšetkým na nasledujúci týždeň dovolenky, ktorý bude patriť iba jemu a Lucii.

Myšlienky leteli ako tmavnúce obrysy stromov a kríkov povedľa strate. Peter spomínal. Spomínal na prehry a sklamania vo svojich láskach. Spomínal a porovnával. Porovnával prvé dve s láskou Lucie. Tie prvé mali veľa spoločného a obe skončili Petrovým sklamaním. Niežeby to Peter s dievčatami nevedel, bol asi iba trošku iný od ostatných chalanov, na ktorých sa dievčatá lepili, ako muchy na mucholapku. Peter bol iný. Mal svoje pevné zásady a ciele, ktoré sa mu do druh hom sklamaní začali trocha rozplývať. Prestával veriť tomu, že spozná obyčajné, nenápadné dievča, ktoré bude úprimne opätovať jeho lásku. Sny sa rozplývali a dni plynuli. Voľné chvíle trávil iba sám doma, alebo na potulkách v prírode. Diskotéky a zábavy úplne zavrhol, lebo sa presvedčil, že tam takú nikdy nenájde. Dni plynuli ďalej a on strácal posledné nádeje, pretože sa neúprosne blíži čas jeho nástupu na vojnu. Až raz, iba čisté náhodou, sa spoznal s Luciou. Aj keď ubehol od toho dňa viac než rok, pri spomienke sa mu teraz zdá,že to bolo iba včera. Bolo to v stredu, na pošte, kde pravidelne cestou z práce vypisoval tri stĺpce tiketu športky. Ani nezbadal, keď vošla lietacími dverami, zamyslená a chvíľu váhajúc podišla k nemu: „Prosím ťa, požičal by si mi pero?" Práve zakrížikoval šieste číslo v treťom stĺpci a tak jej pero bez slova podal. Nechal  ju pri stolíku samú ,podišiel ku okienku s  oboma dielmi tiketu a vzápätí sa vrátil s jedným, opečiatkovaným. Ešte stále tam stála, sklonená nad akýmsi šekom a drobnou rukou vypisovala jeho diely. Pozeral tam tak na ňu, jednoduchú a prostú a čím ďalej, tým viac mu jeho vnútorný hlas hovoril, že to je tá po akej dlho túži.

Vypisovala poslednú časť šeku, keď sa odrazu odhodlal a spýtal sa: „Nemáš náhodou chuť na zmrzlinu, alebo džús a chvíľu času spríjemniť mi jedno smutné marcové popoludnie?“ Chvíľu akoby váhala a potom s pousmiatím zdvihla hlavu od stolíka a prikývla: „Ale ešte musím ísť vybrať nejaký vhodný darček pre brata, ktorý má v nedeľa rovných 2O..."

„Ak ti to nebude vadiť, tak ti poradím s výberom.“So súhlasom sa naklonila späť k šeku, dopísala ho, podišla ku okienku, vyplatila vypísanú sumu a vracajúc sa nazad podávala mu pero. Za oknom uháňajúceho vlaku, padal na krajinu hýriacu pestrými farbami, večerný súmrak. Iba jasný blesk, osvecujúci na okamih široké okolie, prinútil Petra vrátiť sa zo sveta spomienok do reality. Monotónny klepot kolies spomaľoval až napokon úplne zastavil. Len teraz si Peter uvedomil, že je už doma. Pri pomyslení na to, že za pár minút stretne Lucku a zahľadí sa do jej nezábudkovo modrých očí, sa mu nachvíľu rozbúchalo srdce. Zapínajúc si zeleno-hnedé sako s odznakom špecialistu II triedy vyšiel na chodbu a vyklonil sa cez otvorené okno. Potešil ho krásny pohľad na mesto, ohraničené práve sa rozžiarujúcimi svetlami pouličného osvetlenia. Vlak stál pred návestím, na ktorom svietilo červené svetlo. Vrátil sa spať do kupé, zvesil vychádzkový plášť s brigadírkou a začal sa pomaly ustrojovať, aby pred Luciou vyzeral ako poriadny vojak.

Rušňovodič dal znamenie, že je zelená a vlak sa pomaly pohol smerom ku stanici. Súčasne s tým akoby bol zapol nejakú obrovskú sprchu, s ktorej mocné kvapky dopadali na okná, stekali po ich sklenej výplni a potom v pramienkoch prúdiacich na zem, vytvárali vedľa koľají veľké mláky.

*************************************

Výťah zastavil na siedmom poschodí. Po chvíľke sa dvere otvorili a po­malým krokom z nich vyšiel asi tak 35-ročný,do nitky premočený muž. Vyťahujúc z čiernej, koženej bundy kľúče, zamieril ku dverám s menovkou Miroslav Kučerák.

časť tretia - KLIK SEM