Choď na obsah Choď na menu
 


útržky z pamätí - Povstanie na PORTE

A niektorí ľudia z okolia, ale aj nemenovaní bývalí kamaráti, či dokonca spoluhráči sa pozerajú na nás „cez  prsty“. Neviem, či je to spôsobené len ich prízemnosťou – teda že si nevidia moc ďaleko od nosa. Alebo je za tým tá naša slovenská všadeprítomná závisť?...V ich očiach vidím častokrát len  zmes pohŕdania a nenávisti. Sem- tam si medzi sebou šepkajú, občas aj nahlas ironicky utrúsia : „ Nóó, pozri sa na nich. Umelci! Tí už hrajú len za peniaze!“ – Bez komentára. Ale chcel by som sa týchto všadebolov a „majstrov sveta“ spýtať, či by oni išli montovať sadrokartón, plastové okná , postaviť dom, pripojiť vodu – či plyn ... ? Len tak. Pre dobrý pocit. Za to že ich to baví... A umelcom – či už s ironickým podtónom, alebo bez neho, som sa skutočne nikdy necítil byť. Na to tu máme iných ľudí. Ak som náhodou z nevedomosti, že predsa len trpím nejakými „hviezdnymi“ manierami o ktorých nemám šajnu - niekoho urazil, či mu ublížil – nech mi je prosím odpustené.

Ale aby to nevyzeralo na nejakú našu závislosť – či už na alkohole, alebo dokonca financiách, prípadne na blížiaci sa koniec tejto mojej spovede – tak musím povedať, že všetky najzaujímavejšie historky sú ešte stále len pred nami. Budú sa točiť  viac-menej len  okolo hudby – našej lásky & nášho života. A našich  ciest za ňou a s ňou.

Povstanie na Porte 1987

Jednou z takých bola prvá cesta na PORTU 1987. Ale aby nedošlo k nedorozumeniu nešli sme tam hrať. Takého niečoho sme sa dožili až trochu neskôr. O Porte sme mali viacero informácií, z ktorých nám bolo jasné že je to niečo veľkolepé a na tú dobu i jedinečné v celom bývalom Československu. Festival sa konal v dňoch 1. – 4.7.1987 a my dvaja s Bohušom sme sa na cestu naprieč celou republikou vydali, akoby sme išli len sem za kopec. V batohu iba spacák, nejaká košeľa a tričko + čosi na zahryznutie. Aká naivita! Absolútne sme nerátali s možnosťou zlého počasia. Už cesta tam – predovšetkým z Prahy do Plzne bola obrovským zážitkom. Bol júl – pravé, horúce leto. Praha – Hlavní nádraží. Všade sa mrvili samí ľudia v maskáčoch a rifliach so širákmi na hlavách a s batohmi, či batôžtekmi na pleciach. A vari každý druhý z nich mal gitaru, píšťalku, tamburínu, či ústnu harmoniku. Jednoducho naši ľudia. Naša krvná skupina. Bolo jasné, že všetci smerujú tam kam my. Obrázok
Spomenul som Prahu a Plzeň. Lístok stál dnes neuveriteľných 20 korún československých a preplnená vlaková súprava bola ťahaná historickou lokomotívou. Vysmädnutí a trochu už i hladní postavili sme sa v plzenskej  staničnej reštaurácii do radu. Každý do iného. Ja na kofolu a Bohuš na jedlo. Paradoxne som kofolu vystál trochu skôr, ako Bohuš polievku a hlavný chod. Pollitráky  dopadli na stôl – v naivnej viere, že tu sa nekradne a išiel som za Bohušom pomôcť s obedom. V podstate to už bola len otázka pár krokov tam a hneď späť. Aké však bolo moje prekvapenie, keď pri našom stole stála staršia pani a pila moju kofolu. „Pani to je moje!“ – zmohol som na upozornenie, ktoré vyznelo len ako suché konštatovanie faktu. S výrazom tváre zbitého psa a pohľadom dieťaťa, ktorému chcete vziať obľúbenú hračku si pohár bez slova pritiahla k telu. Pochopil som a vzdal akékoľvek ďalšie reči na tú tému. Vtedy som si spomenul na podobný príbeh môjho kolegu z práce. Zažil to v brnenskom staničnom bufete. Došiel k nemu podobný týpek a špinavým, zahnisaným prstom pichajúc mu do pečiva, ktoré mal môj kolega ku šalátu, sa ho spýtal: „Tuhle housku budeš ještě jíst?“ – no čo povieš takému, že áno? .... A tak som zabudol na kofolu aj smäd. Naša túžba byť už v centre portového diania bola silnejšia. Rýchlo sme nahádzali do seba obed – aby nás náhodou niekto nepredbehol aj pri ňom. Hodný kus cesty nás zo stanice do centra odviezla električka. O niekoľko minút potom sme už stáli v nemom úžase pred bránou výstaviska. Prúdili sem nekonečné zástupy ľudí všetkých vekových kategórií a všetci boli presne takí istí, ako tí vo vlaku. Paráda! A my sme boli konečne pri tom! V areáli výstaviska prebiehal celodenný program na štyroch rôznych miestach. Hlavnými bol „Amfiteáter“ a scéna „U sudu“. Okrem toho sa  hralo ešte na dvoch menších scénach. Teda oficiálne. Inak sa hralo skutočne na každom kroku. Všeličo sme o Porte počuli, ale toto predčilo všetky naše očakávania. Pochopili sme starú pravdu, že lepšie jeden krát vidieť ako 1000 krát počuť. A to sme ešte nevideli „Lochotín“. Obrovský amfiteáter na ktorom prebiehajú večerné koncerty hviezd a kde sa pomestí 20-30 000 ľudí.
Vraj.
Mám pocit, že keď sme ten večer prekročili jeho brány, zabudli sme od úžasu  zavrieť ústa. Bol skutočne obrovský a bojnický amfik sa nám v tej chvíli javil ako zanedbateľná chalúpka voči mrakodrapu.
Po zaplnení ľuďmi bol naozaj problém aby sme sa „nestratili“. Myslím na chvíle keď jeden z nás šiel na vecko, alebo do bufetu a pod. A hľadať jedného človeka v dvadsaťtisícovom dave ľudí – to je niečo podobné ako s tou ihlou v kope sena. Mobily neexistovali a tak sme sa museli veľmi poriadne sústrediť a fixovať na viacero záchytných – orientačných bodov.Obrázok
Našu počiatočnú eufóriu nad novými zážitkami však už o chvíľu vystriedal smútok a pocit beznádeje. Pýtate sa prečo odrazu taká zmena nálad? Už som naznačil, že sme sa do Plzne vybrali „naľahko“ a vôbec sme nerátali s dažďom. To čo sa však v tej chvíli spustilo z oblohy na Lochotín – to nebol obyčajný tichý dáždik. Po takej horúčave, ako bola ten deň sa to vlastne aj dalo očakávať. Poriadna letná hrmavica a prietrž mračien. Voda sa za pár minút valila všetkými koridormi  amfiteátra. Bohuš to neskôr vtipne komentoval tak, že kľudne si tam mohli prísť zatrénovať vodní slalomári.  Do smiechu nám však v tej chvíli vôbec nebolo. Zmokli sme ako myši a všetky veci v batohu, vrátane spacákov boli premočené úplne do nitky. Mal som po nálade a tisíc chutí sadnúť na vlak a vrátiť sa domov. Našli sme však celkom rozumné východisko.  Zohnať v meste lacnejší hotel – vysušiť tam veci a modliť sa za to, aby ďalšie tri dni – počas nášho pobytu v Plzni nepršalo. Týmto sme do trampingu prispeli vznikom úplne novej kategórie – „hoteloví trampi“.Obrázok

Nový deň nás privítal usmiatym slnkom na jasnej oblohe bez mrakov. Rozplynuli sa tým aj mračná na našich dušiach. Vedeli sme, že Boh je s nami a všetko bude oukej . A tak sa aj stalo. Nesledujúce dni už nepadla ani kvapka vody. Snáď len tá, ktorú sme žmýkali z nedosušených vecí a vylievali z topánok. Tie nám síce cvrkotali ešte aj cestou domov, ale to už bolo v pohode. 

Každý z nasledujúcich troch dní sme plnými dúškami nasávali tú fantastickú a neopakovateľnú atmosféru Porty. Denne rovnaký rituál a pritom zakaždým nový úžasný zážitok.

Obrázok Každé ráno tá istá cesta z lúk pod Lochotínom, kde všetci tí ľudkovia táborili. Či už v stanoch, provizórnych prístreškoch, alebo len tak „pod širákom“ ako my dvaja. Nedalo sa neísť povedľa plotu ovešaného všelijakými pútavými, častokrát i vtipnými nápismi a kresbami porťáckeho národa. Bolo tam aj množstvo všelijakých odkazov – kto koho hľadá a kde ho má nájsť. Hudobný program na štyroch scénach výstaviska prebiehal vždy v čase medzi deviatou hodinou ráno a treťou- štvrtou hodinou popoludní. Po krátkej prestávke , slúžiacej na doplnenie zásob potravín a presun k Lochotínu sa začal hlavný večerný program.Obrázok

Ťažko aj opísať slovami tie nádherné pocity čo sme tam zažívali. Boli sme doslova unesení, keď sme prvýkrát videli tých, ktorých sme zatiaľ poznali len z platní, či kaziet. Brontosauři, Wabi Danék, Poutníci, Hop-trop ... Vlastne celá špička českej country a folkovej hudobnej scény. A samozrejme nielen ich. Za tie štyri dni to bolo nespočetné množstvo aj menej známych, či úplne neznámych interpretov. Lochotín nám pripadal ako ohromný kotol, kde to v najlepšom slova zmysle skutočne vrelo. Do varu nás dostávali nielen ineterpréti, ale i skvelí konferencieri. Pokojnejší a poetickejší Mirek Kovařík a ten živší, vtipnejší Vašek Souček. Ten teda vedel trafiť do čierneho! Ale si aj poriadne „rypnúť“. Jeden krát to bolo i na účet našej menšiny. Teda Slovákov. Bolo nás tam predsa len „trochu“ menej ako Čechov a Moravákov. To je fakt. Na Porte bolo úžasným zvykom moderátorov „cvičenie“ s celou tou lochotínskou masou ľudí. Niekto by to možno dnes označil sa strašnú manipuláciu. Mne sa to však páčilo. Veľmi dobre sme sa na tom zabávali a „národ“ to tam aj zjednocovalo. Podávali sme si ruky, hromadne kýchali , alebo vydávali rôzne zvuky. Skrátka „blbli“ sme ako deti a oni s nami. Alebo my pod ich „velením“ ...  - Raz tak spomínaný Souček vyzval publikum, aby sa postavili všetci prítomní Slováci. Myslel som si, že organizátori chcú vidieť koľko nás tam je. Pravdupovediac bol som prekvapený tým počtom, keď som sa pri vstávaní obzeral po amfiteátri. Mohla to byť taká slušná pätina - šestina ľudí. Prekvapenie prišlo až keď nás Souček usadil. Doslova i do písmena. „Vážení přátelé, teď jste právě v praxi viděli Slovenské národní povstání!“

 

 

No, ohromne vtipné“- pomyslel som si a „udelil“ som mu hneď jeden čierny bod.  Väčšina okolo nás  - teda  všetci Česi a Moraváci sa na tom výborne bavili. Beriem. Bol to z ich strany dobrý fór. Ale asi som nebol vtedy na Lochotíne jediný, koho sa tento smiech na cudzí účet dotkol. A nie je to urazená ješitnosť. Veď si predstavte ocitnúť sa  v takom veľkom dave ľudí, kde ktosi nielenže na vás upriami pozornosť všetkých prítomných, ale si z vás aj parádne vystrelí. Tak nám dali bratia Česi „prvý gól.“ Našťastie nič podobné som už ten ročník Porty nezažil. Skôr naopak. Dominovali tam len samé úžasné a pozitívne pocity. Obrázok

Jeden zo  zážitkov Porty 1987 , ktorý úplne vykompenzoval to čo som práve spomenul, sa stal tuším hneď na druhý deň potom. V takej mase ľudí pripomínajúcich mravenisko, sa samozrejme aj všeličo strácalo. Predovšetkým prirodzenou cestou - teda nechtiac, ale tiež aj úmyselne. Myslím tým na rôzne menšie krádeže vecí v stanovom tábore – na lúke pod amfiteátrom. Jedna kočka tu bola podobne naivná – ako ja v tom bufete s kofolou. V nestráženom stane si nechala batoh s dokladmi i peňaženkou! Dnes by iste také čosi neurobila a na druhej strane, keby sa tak stalo, ľudia by jej zrejme vôbec neverili. Hneď by ju mali za podvodníčku, ktorá sa chce na tom len „nabaliť“. Batoh teda zo stanu  zmizol a nenašla ho ani v  porťackých „Stratách-nálezoch“ . Zúfala teda skončila na štábe Porty. Tam už veci nabrali rýchly spád.  Na pódium malého amfiteátra  vyšiel Vašek Souček a v krátkosti ľuďom rozpovedal, čo sa prihodilo tejto „nešťastnici“. Mimochodom bola tiež zo Slovenska. Už si dnes presne nespomínam aké slová vtedy Souček vyslovil. Určite nezaznela žiadna prosba, ani nepadlo slovo „zbierka“. Podal to ľuďom tak, ako len on vedel. Veľmi rozvážne a múdro. Zrejme vďaka tomu som vzápätí videl to, čo nikdy predtým ani potom. Užasnú a dojímavú silu človečenstva. Ľudia sa začali dvíhať zo svojich lavíc a v mnohých zástupoch smerovali ku pódiu. O niekoľko minút ležala na kraji pódia nemalá kôpka peňazí. Nielen mincí, ale aj papierových bankoviek. Suma po zrátaní mnohonásobne prevyšovala ukradnutý obsah peňaženky dotyčnej slečny. Zvyšné koruny organizátori poukázali – tak ako tomu bolo v tých časoch zvykom – na fond rozvojových krajín. Aj takáto bola Porta. A zrejme preto ju ľudia milovali. Na každom kroku dýchala nielen hudbou,  ale aj ľudskosťou a spolupatričnosťou. Dokázala byť prekvapivá aj úžasne spontánna. Ešte dnes mi naskakujú zimomriavky pri pomyslení na chvíle keď celý Lochotín – ako „jeden muž“ spieval legendárnu Vlajku, Panenku, či Rosu na kolejích. Ale také sa nedá žiadnymi slovami opísať. To treba  len zažiť! Obrázok

Možno niekde tu prichádzali prvé impulzy nápadu vymysleného a realizovaného podstatne neskôr pod značkou CFT. Keby všetci tí, čo nechápavo krútili hlavami, prípadne nám hádzali pod nohy polená pri zrode a vývoji nášho festivalu,  boli aspoň raz zažili atmosféru Porty, snáď by pochopili mnohé súvislosti a moje – či naše zámery. Ale o tom na inom mieste.
Brány lochotínskeho amfiteátra sa po štvrtom festivalovom dni smutne zatvárajú.

Veľmi ťažko sa nám lúčilo s týmto jedinečným miestom. Z Porty ´87 sme odchádzali s hlavami plnými nových, neopakovateľných zážitkov. A tiež s vierou a silným presvedčením, že o rok sme tu celkom iste zas!

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Miloš - Porta 87

V roku 1987 som v Plzni vojencil a Portou som bol uchvateny.....

peťo zo sLOVEnska - na vojenčine som bol v Plzni

A tak samozrejme som aj Portu navštívil a to asi tak v roku 1973 a musím napísať,bol som tam jedenjedinykrát a bol som z toho kolosu uchvatený.V tom čase taotalitnom a také niečo čo bolo - no fantázia.Potom som chodieval na Záhradu rok čo rok,ale to v čase keď ešte bola v Strážnici,po tej prvej 100 ročnej vode sa presťahovala a tak chodievam na fesťáky len tu v našom okolí alebo aj v Tužine.No v Stražnici som bol famóznom koncerte Jarka Nohavicu DOMA.A nedávno na špičkovom koncerte Johnnyho Wintera v Uherskom Brodě.Takže Porta je Porta a zvyšok fesťákov čo potom vznikli sú super,ale to už je iba taká napodobenina....ale vynikajúca!!!!

jogo - nemyslel som to až tak vážne

s tým Součkom som to samozrejme nemyslel až tak moc vážne ako to možno vyznieva ...

yogi - Na Porte

Ahoj,
ja som chodil na Portu od r. 1984 a atmosféra bola tak, ako si ju popísal. I ja som bol v hľadisku, keď V. Souček vymyslel ten fór, ale ja som to tak nevnímal. Zažil som i to,keď sa tento moderátor (s veľmi málo vlasmi na hlave) poklonil publiku a povedal:"Tako sa ja stavám čelom k masám". Na tú dobu... Ja som mal skúsenosti i s vecami na táborisku. Avšak len dobré. Ako trampi v tej dobe, sme akosi neuznávali nosenie stanu na akúkoľvek akciu za trampské a tak sme spávali normálne pod širákom. "Úschovu" vecí sme riešili tak, že sme všetky spacáky a vaky zbalili pod igelit a nechali sme to tam. Našťastie, sa nám nič nestratilo. Dnes by som si to nedovolil. Porta, ako taká bol úžasný festival. Najkrajší ročník, bol v r. 1989, kedy sa už schyľovalo k prevratu. Na Portu mám len tie najlepšie spomienky. Napr. i na omastený chleba s cibuľou za 2 Kčs na trampskej scéne, ktorý som tam pravidelne konzumoval každé ráno i s jedným plzenským. Bolo to super.
Čaf.