Choď na obsah Choď na menu
 


Človečina

Štrnásteho novembra uplynulo rovných štyridsať rokov od chvíľ, čo divadelné publikum prvý raz ovanul dych Štepkovej Človečiny. Odvtedy vyrástli ďalšie generácie divákov, zmenil sa režim, ale táto tragifraška zostáva aktuálna akoby to bola správa z dneška.
„Tažko sa nám žilo kedysik. Elektrina nebola, a kerá aj bola, aj tá trásla. Veru, človek sa any nemav čoho chytyt.“ Takto sa perom Stanislava Štepku a ústami Kataríny Kolníkovej odvíjal dej hry o zvlčilej rodine (ne)nápadne pripomínajúcej vtedajšiu spoločnosť i dvojitú morálku.
A dnes? Aj dnes sa žije mnohým ľuďom ťažko. Elektrina je síce takmer všade, až niekedy nami zatrasie účet za ňu, ale aj napätia v spoločnosti, na pracoviskách i v rodinách je toľko, koľko by nestačil vyrobiť ani najvýkonnejší transformátor. Nečudo, že sa všade iskrí.
Materiálno zatlačilo duchovno do kúta, kde sedí učupené ako malé bezvýznamné hov… Revíry ovládli dravce v ľudskej koži, človečina opäť viac zapácha ako vonia – aj s prispením našej ľahostajnosti. Režimy sa vystriedali, len ľudia zostali rovnakí, ak nie horší. V slzavom údolí, je všetko po starom – spieva sa v jednej z pesničiek z tejto kultovej hry.
Hoci Človečina s odchodom Kataríny Kolníkovej na večnosť vymizla z dosiek a repertoáru Radošinského naivného divadla asi navždy (malé retro nájdeme v Radošinskom výbere), myšlienky i výpovedná hodnota hry sa stále vznášajú nad nami, medzi nami, vôkol nás i v nás. A inak to už asi nebude. Aj preto je Človečina nesmrteľná.


Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista

 

príspevok nájdete na webstránke RND - klik sem

A tu je krátka ukážka Človečiny - v podaní nezabudnuteľnej Kataríny Kolníkovej

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.