Choď na obsah Choď na menu
 


Krajina volov

Kde bolo, tam bolo – bola jedna krajina. Tá krajina bola zvláštna. Zvláštne na nej bolo viacej vecí. Najčudnejšie ale bolo, že tam žilo iba stádo volov. A nie hocijaké. Zvieratá hýrili všetkými farbami. Niektoré boli modré, poniektoré červené, iné hnedé, či čierne. Sem – tam sa medzi nimi mihli aj  zelené a biele. Nezanedbateľnú skupinu čriedy tvorili strakaté. Ktohovie čo to bol za evolučný proces v tejto krajine, keď vznikli také absurdné spojenia farieb na telách tých volov. Hnedomodré, červenohnedé, zelenomodré, červenomodré...

Medzi zvieratami v tej krajine panovala akási záhadná hierarchia.

Na najspodnejších pozíciách boli zdravé, najmocnejšie kusy a paradoxne na vyšších priečkach spoločenského rebríčka boli tie slabšie. Na samom vrchu bolo pár vychrtlín, ktoré už mali pramálo spoločné s týmto živočíšnym druhom. Najsmutnejšie bolo, že práve tieto individuá mali v stáde hlavné a rozhodujúce slovo. Voly so sklonenými hlavami dennodenne makali ostošesť, aby si nepohnevali tých tam hore. Od svitu do mrku samá drina a drina. A odmenou za to boli iba omrvinky, čo pozmetali zo stola vychrtlín, ktoré si nevedno prečo hovorili, že Smotánka. V stáde pochopiteľne narastala nespokojnosť každým dňom stále viac a viac. Neboli ojedinelými slová na adresu tých tam hore: „ Ej veru, veru – Zabudli voly, že teľcami boli!“ Vychrtlí smotánkári takéto a podobné náznaky nespokojnosti odmeňovali zvýšeným nákladom na chrbtoch tých úbohých zvierat. Rovnako stále viac a viac sa nakladalo na tých čo dobre ťahali. O normálnom živote už mohli iba snívať a to čo žili bola príšerná nočná mora.

Raz sa v hlave jedného vola, čo únavou usínal pri práci, mihol krátky strih filmu. Zbadal v ňom na telách tých vychrtlín oslie hlavy! Na dlhých somárskych ušiach im zvonili šašovské rolničky! V polospánku zrazu všetko pochopil. A v šoku z plného hrdla skríkol: „Ty vole!!! Šašo! Somár! Nerob zo seba vola!“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.