Choď na obsah Choď na menu
 


UDENÁČI

Na počiatku boli Udenáči.
Udenáči. Možno trochu nepochopiteľne s krátkym a veľkým. U! Na rozdiel od rýb, ktoré sú podľa pravidiel slovenského pravopisu s dlhým a malým. Teda – ú.
Toľko stručne úvodom, aby bolo všetkým jasné, aký bol – a vlastne stále je – základný a zásadný rozdiel medzi Udenáčmi a údenáčmi.
Možno trochu záhadný, zvláštny až čudesný názov pre hudobnú skupinu...
Že UDENÁČI
...Vlastne rovnako ako aj pri ďalších našich formáciách, ktoré sa zrodili neskôr.
Zabudnutí, Čochciari A ďalší.
Priznávam však svoju vinu – v tomto a poslednom prípade, to nebol môj nápad. Názov Udenáči sa zrodil v hlave nášho kamaráta Jana Priehodu na jednej z prvých oficiálnych skúšok. Je potrebné ešte upresniť, že podstatne skôr ako názov, sme samozrejme mali veľkú chuť hrať a spievať. Aj keď sme absolútne netušili ako na to ísť – entuziazmus a snaha niečo dokázať nám v tých časoch nechýbal! Veď sme mali úžasných 16 – 18 rokov...A tak sme totálne prepadli tej droge, ktorá sa skrýva za slovom hudba.
Obrázok Presný dátum vzniku skupiny Udenáči sa dá dnes ťažko určiť. Jasné je len to, že sa tak stalo niekedy v období rokov 1982 až 1983. Dôležitým impulzom k tomuto nášmu nápadu bolo občasné muzicírovanie starších kolegov - tužinských trampov v  Britve.*
(*Britva – miestna krčma na hornom konci Tužiny )
Zakladajúca trojica skupiny Udenáči – Bohuš Gross, Marcel Uríča a ja - sme sa podľa miestnych zvyklostí - jeden nedeľný večer cestou do kina, zastavili v Britve.
Povedzme na kofolu...
Práve vtedy tu vyhrávali Dade, Prsko, Hrčiak & spol.– vyššie spomínaní kamoši. No a zrejme vtedy preskočila tá iskra! – Vznikol nápad s veľkým EN , ktorý sme začali v nasledujúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch i rokoch rozvíjať.
Maturujeme s novými nástrojmi
Ako som už spomenul - to čo nám v tých časoch nechýbalo - bola obrovská chuť. Nemali sme však žiadne praktické skúsenosti, ani znalosti a vedomosti z hudobnej teórie. Nikto z nás v detstve neabsolvoval žiadne hodiny v ľudovej škole umenia. Všetci sme ovládali len pár základných akordov na gitare. A tak sme narazili na prvý „menší“ problém. Chceli sme mať kapelu s banjom a kontrabasom a pritom nikto z nás tieto nástroje nielenže nevlastnil, ale o nich nemal ani žiaden šajn!
Nezostávalo nám iné - len si nejako podeliť úlohy , zadovážiť si nástroj a čosi sa na ňom naučiť aj hrať. Ono sa to ľahko povie, horšie realizuje. Bohuš sa rozhodol, že to skúsi s banjom. To prvé – šesťstrunové - sme kúpili z rozpočtu dedinskej organizácie SZM – socialistického zväzu mladých, ktorej sme boli aktívnymi členmi. (– Ak sa tu chce niekto zasmiať – Nech sa páči! Ja osobne s tým nemám žiadny problém.) Skutočne vtipné v tejto súvislosti však bolo niečo iné. Týka sa to prvého ladenia tohto nástroja. Ako som spomenul – nemali sme príliš veľa skúseností s vecami do ktorých sme sa púšťali. „Z dobre informovaných zdrojov“ sa nám dostalo do uší, že banjo sa ladí na prázdnych strunách do akordu Gé. Nikoho z nás však nenapadlo, že my nemáme 5-strunové banjo pri ktorom táto zásada samozrejme platí. Banjo malo strún 6 a ladiť sme ho teda mali úplne rovnako ako klasickú španielku. To sme však vtedy vôbec netušili. Banjo ako banjo. Ladili sme, ladili – struny sa napínali do prasknutia a až keď nám banjo začínalo pripomínať luk, tak sme začali uvažovať nad tým, že tu asi nebude niečo „ z kostolným poriadkom.“ Neviem už kedy a ako sme sa dozvedeli pravdu. Možno to bolo až vďaka škole hry na 5-strunové banjo od Marka Čermáka, ku ktorej sa Bohuš dostal a vďaka ktorej sme pochopili niektoré súvislosti.
U mňa – čo sa týka nástrojového obsadenia v kapele - „žreb padol“ na kontrabas. Niekoľko dní, ba i týždňov som smutne obchádzal handlovskú predajňu hudobných nástrojov, susediacu s elektrotechnickou priemyslovkou, kde som v tom roku mal maturovať.
Až raz som ho zbadal.
Bol krásny. Svetločervený. - Ale tá cena!!!
Tritisíc korún československých!
To bola suma, ktorú v tých časoch zarobil mesačne málokto.
Obetoval som teda značnú časť úspor zo životnej poistky a kontrabas bol môj!
Už stačil iba taký „ malý detail“. Vedieť čosi na ňom zahrať. A mohli sme to roztočiť!
V tomto predvojnovom období ( mám na mysli našu ZVS-ku – základnú vojenskú službu ) pevný základ kapely spolu so mnou tvoril Bohuš .Chvíľu s nami hrával doprovodnú gitaru Dalibor Dráb, ktorý neskôr priviedol na náš prvý, smrteľnevážny konkurz dvoch svojich spolužiakov z dubnického strojárskeho učilišťa. Petra Páleša a Ota Schvarca.
Paradoxom zostáva, že som v prvom momente tých ľudí absolútne nepoznal. Dokonca som ani netušil, že sme všetci z jednej dediny! Obaja účastníci v „náročnom“ konkurze uspeli a tak vznikla prvá pevná a oficiálna zostava Udenáčov.
Náš repertoár spočiatku tvorili - už v tej dobe „notoricky“ známe tradicionály a hitovky spoza rieky Moravy - ako napr. Jasse James, Chajda drnová, Já odcházím, Tisíc mil a pod. Neskôr k nim začali pribúdať aj prvé nesmelé a tak trochu i kostrbaté pokusy z vlastnej tvorby. Udenáči, Krutá zima, 2 roky, Vrátim sa, či úprava známeho hitu „Lásko mne ubývá sil“, ktorý som nazval veľavravne -
 Na vojne bude nám hej!
Ako už názvy posledných titulov naznačujú všetky naše plány nám na istý čas prerušila vojna.
Samozrejme nie tá prvá, ani druhá svetová, ale ZVS-ka. A prvý na rad som prišiel ja. Povolávací rozkaz znel nekompromisne a jasne : 4.10. 1983 nástup do VÚCO 3016 Malacky!
Zbohom sloboda!!!
Rozlúčka s ňou bola ohromná. Takú tužinčania dávno predtým, ale ani potom nezažili. Nielenže sme siahli po starej známej regrútskej tradícii – zhadzovať vchodové bránky z pántov – prípadne ich zamieňať u vzdialenejších susedov. „Šachy“ sme si zahrali aj vývesnými tabuľami miestnych obchodných a pohostinských zariadení. Všetko sa to udialo počas noci a ráno mnohí nechápali, keď prišli do „Zelovocu“ a našli tam „Obuv“. Chlapi sa tiež trochu zarazili pri vchode do krčmy na ktorej bol nápis „Mäsiarstvo“. Boli to príjemné a veselé huncútstva. Nikomu sme tým neublížili a viac-menej aj „postihnutí“ sa na tom dobre pobavili. Na počesť nášho odchodu sme postavili „ na pľaci“ pri dolnom obchode niečo ako „morový stĺp“. Bolo to skôr ako keď sa stavajú máje – len miesto vyzdobenej zelenej koruny viala na vrchu – na znak nášho smútku – čierna zástava s bielym, veľavravným nápisom – 730! V spodnej časti stĺpu nechýbali smerové tabule všetkých miest, na ktoré nás povolali. Celý tento nápad aj s výrobou mal „na svedomí“ jeden z nás - stolársky majster Ivan Dráb. Samotný odchod bol samozrejme za hudobného doprovodu všetkých kamarátov, čo ovládali gitary, harmoniku či ozembuch. A ako inak, než na vyzdobenom voze, ťahanom párom koní, ktorým „dirigoval“ známy tužinský kočiš Peter Hagara.

Pol roka po mne čakal podobný osud Bohuša. Jeho však najčestnejšia vlastenecká povinnosť – stáť na stráži mieru a socializmu - odviala až do českých krajín. Konkrétne do Lipníka nad Bečvou. A práve tam niekde za kasárenskými múrmi, vznikali nové piesne pre ďalšiu – „povojnovú“ činnosť skupiny Udenáči. Ja si hlavne z čias keď som to už mal „za pár“ (veď ako „holub“ som si niečo také ako vziať do rúk gitaru nemohol dovoliť ) pamätám na vznik piesní V diaľke ti píska vlak a Nič ťa neschladí. Už na jeseň toho istého roku sme ich „drvili“ v trojke s Marcelom UríčomKamilom Lichnerom. Známejšou z mojej „vojnovej“ tvorby sa však až podstatne neskôr stala pieseň Vlak. Na bojovom poli sa začalo veľmi dobre dariť predovšetkým Bohušovi. Ovplyvnený do istej miery prežitým, ale hlavne prečítaným v románoch a videným vo filmoch, prebudil v sebe silný autorský potenciál. Tak vzniklo napr. Sedem statočnýchNámorník. Jeden z najoriginálnejších nápadov – za ktoré by si Bohuš bez nadsázky zaslúžil nejaké ocenenie odborných hudobných a textárskych kruhov – vznikol počas jednej jeho služby dozorného roty. Snáď ho dnes – po prezradení tejto skutočnosti už nik nebude brať na zodpovednosť, za to že týmto narušil bojovú schopnosť – či neschopnosť (???) roty a útvaru. Veď stvoril vtedy úplný skvost, ktorý i teraz po 20 rokoch dokáže stále rovnako zaujať, pobaviť a strhnúť ľudí do víru tanca. Hádam už je každému z vás v tejto chvíli jasne, že to nemôže byť nič iné len Cigáni idú do neba!

Viac o histórii skupiny v niektorých útržkoch z pamätí

 

Náhľad fotografií zo zložky UDENÁČI

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.